Pred pár týžďami sa objavilo v kalendári opäť raz výročie 1. apríla. Pre väčšinu z nás to bolo klasické výročie humoru a odľahčenej nálady. Ale my ľudia sme empatické a ako také vieme že pre niektorých toto výročie znamenalo úplne niečo iné. 01. 04. 2022 boli totiž na Ukrajine prvý raz objavené masové hroby obetí ruskej agresie v Buči a neskôr aj v Irpini. Niektoré slová, použité anonymnýmy postavami na internete, ale aj napríklad predstaviteľmi antisystémovej politiky vo mne rozvírili najrôznejšie emócie. Prekvapenie medzi ne bohužiaľ nepatrilo. Preto som sa rozhodol, aj keď spätne, ku tomuto výročiu napísať túto báseň….
Krv svedkom
Zápach vraždy od východu až ku Kyjevu vanul,
Čierny prízrak v tej dedinke, toho dňa si stanul.
Tam v tej Buči, stojí postava,
kosu tríme kostnatýma prstama.
Zahalená v čiernom plášti,
vyžíva sa v krvy daždi.
Lebka maskou,však ju sníme,
odhalí tam cára tvár.
Hnátu tú len s hrôzou kývne,
ostane len strach a zmar.
Telá bez vín, smrti muka,
nie je ľudská, vrahou ruka.
V uniformách s bielym bleskom,
démonov tam boli stáda,
neľudskosti s divým vreskom,
duša všeho ľudstva stráda.
Biele súkno červeň skropí,
v srdce bodne čiernych kopíí.
Šíri sa len smrti vláda,
s telami všech hraníc padá.
Skazu ako z najhorších snov,
hája lži ich strojené,
vykresliť vše, chýba raz slov,
bielim zet to stvorené.
Na klamstvách ich bude v noci,
hodovať len smrti vták,
na zverstvá z rúk cára moci,
nezabudne svet len tak.
Brutálnosť sťa týchto činov
človek len tak nespatrí,
vražda, útok je jej vinou,
v náš svet ľudský nepatrí.
Neľudskosť a potok krvi,nesmie sa už ďalej diať.
Temné kvetov vraždy semä,nesmú už tam oni siať.
Celá debata | RSS tejto debaty